Naivná

Konecne pondelok. Vsetci vypadli z domu a ja si mozem robit co chcem. Aj plakat. To sa mi uz chcelo v noci, aj som trochu slzila ale nemohla som si ulavit ako sa mi ziadalo. Teraz sa mozem vyrucat ako potrebujem. Este si k tomu pustam tie „nase“ pesnicky. Hm, ty vies ktore. Prave tu, ktoru si mi „spieval“ ako prvu. Asi pred rokom. Vtedy som ti uverila. Aj ked som nechcela verit. Neverila som,ze sa take moze stat mne. Ze do mna sa zamiluje niekto ako ty. Hlavne som neverila, ze sa zamilujem ja. To bolo ozaj to posledne co som potrebovala a chcela. Lenze niekde vo vnutri som to potrebovala. Citit nieco. A ty si to vytusil. Tak si sa hral dovtedy na city az som im podlahla. Od zaciatku som vedela,ze to bude prilis boliet. Aj bolelo. Coskoro som zistila,ze to co ty presvedcivo hras ja o to presvedcivejsie citim. Citila som tak intenzivne ako nikdy. Kazdu chvilu stravenu s tebou, na dialku ci v reale. A hlavne kazdu chvilu bez teba. Tych bolo vzdy viac. A cim dalej tym menej je tych chvil ked sme spolu. Nikdy si ma nepotreboval, to som si uvedomovala od zaciatku. Vedela som, ze som len jedna z mnohych. Mal si ich vela predomnou a este ich budes mat vela. A kolko si ich mal „pocas“ ? Neriesim. Pri tebe som sa naucila tolerovat vsetko. Neveru fyzicku, dusevnu, virtualnu. Kvoli tebe som zniesla vsetko a aj spravila. Nemas ani predstavu co vsetko. Nikdy sa to ani nedozvies. Nikdy ta to totiz nezaujimalo. Vsetko bolo pre teba take samozrejme. Tak ako sa pre mna stalo samozrejmostou, ze nie si tu pre mna ked ta najviac potrebujem. Aj na to som si zvykla. Niekto by to nazval pretvarkou. Ale bola som to ja. Dostaval si zo mna to najlepsie. A mna uspokojoval dany stav. Teda do isteho casu. Od istej chvile som si coraz viac uvedomovala,ze takto to trvat dlho nebude. Aj ja mam iste hranice. Len davat mi uz nestaci. Priatelka mi povedala: „ V tej chvili ked zacnes ratat co si dala ty a co on , pride koniec.“ Ratat som zacala uz asi pred mesiacom. Este pred nasim poslednym stretnutim. Bolo to zvlastne. Netesila som sa na to stretnutie ako obvykle. Isla som tam akoby zo zvyku. Bolo to krasne , jedinecne ako kazde nase stretnutie a predsa. Nezabudnem na ten pocit, ked som tam isla. Ten pocit bol totiz taky nijaky. Ziadne vzrusenie ako predtym. Absolutny pokoj. Aj ked si rano odchadzal.Necitila som smutok ani zial. Zeby som si bola zvykla uz na tvoje odchody? Predtym som trpla ci to nebolo naposledy. A ked to bolo naposledy netrpla som. Nevedela som ci ta este niekedy uvidim. Dokonca si dnes myslim,ze asi ta este stretnem. Zvlastne. Prvykrat mam taku istotu. Lenze uz viem,ze to bude ine. Ze „TO“ skoncilo. Posledne tyzdne si to dokazoval aj sam. Cim dalej tym menej casu, menej slov. Ak som sa neozvala ja, ty si nezavolal. Vieme obaja preco. Nemam teraz nic dobre co by som ponukla, O to zle nestojis. Na to som si zvykla. Kazdy vtedy zuteka. Vedela som,ze zutecies aj ty. Aj som sa s tym zmierila. Uvedomujem si,ze sa mi vyhybas. Nemam odvahu sa spytat priamo. Nemam sil pocuvat tie vymysly a lzi. A este mensiu odvahu mam pocut pripadnu pravdu od Teba. Tak preco vlastne dnes placem? Asi je mi len smutno za jednou etapou mojho zivota. Viem,ze prisiel koniec a ja sa musim posunut dalej. Neviem este kam, ktorym smerom. Ale viem, ze to zvladnem. Len dufam,zem moj zivot nebude prazdny ako predtym nez som spoznala teba. Love of my Life. Ostanu mi krasne spomienky. A vsetku tu bolest co som prezila dufam prekryje to svetlo co si mi vniesol do zivota. Ja si uz musim hladat iny svetly bod. Ale....Navzdy Ta budem milovat