Naivná

Uplynulo 17 rokov od toho dna a za tych 17 rokov sme prezili spolu vela dobreho ale az pricasto prsalo. Koncil april 2007 a ja som vedela, ze uz nemam sil sa tvarit pred najblizsimi, ze sme rodina ako ma byt. Viem, dohodli sme sa, ty mas svoje, ja mam svoje a hlavne mame dieta uz temer dospele. Sme priatelia este a to ako zaklad staci.  Nestacilo.

Bol si doma coraz menej a ja som si zvykla, dokonca mi to uz aj vyhovovalo len nase dieta si nezvykalo na to. Ako mu vysvetlit, ze pracujes tolko aj cez vikendy ked uz vedel,ze cez vikendy sa u vas nepracuje.
Aj toho malo casu volneho co si mal si travil u svojich rodicov.  Zrazu bolo volna dost. Viem, bolo to vazne, ved som ti to sama oznamila , aj tvojej mame lebo ved vy, taki zamestnani aj s tvojim bratom , ste nemali cas zajst do spitalu a informovat sa. Tak som si musela ja vypocut, ja ,ze to nie je zlcnik  ale pakreas a nie zachvat ale nador, ze mozno par dni, par tyzdnov maximalne. V tu noc som ta chytila za ruku ked si plakal ale odtiahol si sa.

Tak som len mlcala. Preslo len par tyzdnov a spomenula som ti, ze nieco niekde je divne a este som drzo otrcila tu cast tela a ty si sa odvratil a mne doslo,ze uz nie sme ani priatelia.
Travil si cas s otcom a volal mne ked sa mu prihorsilo, ked sa nevedel najest , napit, ja som volala RZP ked sa tri dni neprebral.
Nesuhlasila som s  tym aby ste ho dali do spitalu , viem, ze si nezelal odist tam ale vy ste boli jeho rodina, rozhodli ste a mne ani nepovedali. Ked som ti v posledny aprilovy den zavolala okolo obeda, povedal si, ze otec odisiel pred 5imi minutami.

Ja som pockala 6 tyzdnov aby som ti tiez v pondelok oznamila: Chod prec

Odisiel si.....